Nové herné pravidlá pre prípravky... 2013/2014 metodika

Ciele, zmeny zápasov:

1. Učiť deti a mladých hráčov hrať futbal tak, že ho budú hrať v podmienkach a v prostredí, ktoré zodpovedá ich postupne sa meniacim telesným a psychickým možnostiam. Vekovým zvláštnostiam musia byť prispôsobené: hracia plocha, bránky, lopta, ale aj pedagogické vedenie detí. Koučovaním rozumieme taký spôsob vedenia mladých hráčov, ktorý vždy pomáha odkrývať ich potenciál pre budúcnosť.

2.  Primeraným počtom hráčov na malom ihrisku dosiahnuť čo najrozsiahlejšieho zapojenia všetkých hráčov do hry so zameraním na individuálne schopnosti. Z hľadiska špecifických schopností ide o orientáciu na malom priestore, rýchlosť rozhodovania a riešenia herných situácií, vždy v spojitosti s loptovou technikou.

3. Držať svetový trend odvedenia pozornosti hráčov, trénerov, rodičov a ďalších divákov od zamerania sa na úspech a počítanie bodov k oveľa dôležitejšiemu cieľu, zamerať sa na výchovu a čo najviac vylepšiť individuálny herný výkon.

4. Celým systémom ponúknuť lepšie možnosti získať herné skúsenosti a najmä pôžitky z hry, ktoré sú motiváciou mladých hráčov k hraniu futbalu. Táto štruktúra motivácie k futbalu lepšie zodpovedá požiadavkám na úspech hráčov v dospelosti, čo znamená aj úspech slovenského futbalu v medzinárodnom porovnaní.

Najdôležitejšie  zásady  vedenia  detí v hre

1. Futbal prípraviek nie je futbalom dospelých,  hráči sú dôležitejší než výsledok a  hra samotná.
2. Zamerajme svoju pozornosť v prvom rade na to, ako hráči hrajú, čo sa im darí a čo nie. Povzbudzujme, chváľme, vysvetľujme, opravujme, radujme sa, ale kontrolujme sa a nevylievajme si zlosť.
3. Stanovme si zásady koučovania pre seba (tréneri) a stanovme ich tiež pre rodičov, v duchu hesla: „Rodičia fandia, ale nekoučujú!“. Tieto zásady náležite vysvetľujme a dodržujme, lebo rodičia, tréneri, rozhodcovia, ale aj ďalší dospelí na výchove detí spolupracujú.
4. Naučme deti hrať na viacerých postoch a v rôznych rozostaveniach. Týmto ich naučíme aj základom hernej všestrannosti a rozvinieme ich tvorivé herné myslenie, čo už sú základy úspechu aj vo svetovom futbale.

Staršie prípravky (SP) r.2004 U10:

1. Hráči 5 + 1

2. Hracia plocha„mini ihrisko“- minimálne 25 x 40 m, maximálne 30 x 45 m

3. V súťažiach UTM paralelne na oboch štvrťkách polovici hracej plochy veľkého ihriska.

4. Bránky: (1,8 – 2) mx (3,7 – 5) m

5. Čas: 2 x 25 min (10 min. prestávka)

Pravidlo I:Počet hráčov :

1. Hrá 5 hráčov v poli a brankár (10 hráčov do pola, 2x brankár) max 16hráčov
2. Počet hráčov pripravených zasiahnuť do zápasu závisí od toho, či sa hrá na jednom alebo na dvoch „malých ihriskách“ zároveň.
   1. Do zápasu UTM a Grassrots hranom na dvoch „mini ihriskách“ súčasne musí byť pripravených nastúpiť minimálne 12 hráčov u  SP, rozdelených do družstiev A a B, ktoré odohrajú zápasy tak, aby každý polčas hrali proti inému družstvu súpera. Druhá polovica zápasu začína opäť za stavu 0:0. Výsledok zápasu je daný súčtom bodov a gólov. Maximálny počet hráčov jednej kategórie pre zápas je 16

Kategória mladších prípraviek U7-U9, je dosť  rozsiahla a pravidlá nemôžu dostatočne obsiahnuť všetko. Najmä u tých najmladších by mala byť snaha o to, aby hrali na určených  postoch - obrancov a útočníkov - až druhoradá. Chceme, aby pochopili, že nemajú všetci bežať za loptou, ale rozdelením hráčov podľa úloh na útočníkov a obrancov, ako je to možno veľakrát vidieť na turnajoch, je mnohokrát kontraproduktívne.

Deti by mali postupne pod vedením trénerov prísť na to, čo je v hre výhodné. Žiadne delenie na:  obrana – útok. Deti - hráči potom zostávajú zapichnutí  na svojich miestach a namiesto dravosti a individuálnych futbalových schopností sa trénuje skôr taktika, ktorá je určená obmedzeniami – úlohami čo majú a nemajú robiť, ale to sú zábrany - bariery pre  tvorivosť  a zápal  pre hru. V tomto období nemusia vedieť hrať kolektívne, nejde o družstvo a o výsledok, aj keď každé z tých detí chce vyhrať.  

Učme ich v hre premýšľať, nie dodržiavať nariadenia!!! Nie je dôležité, aby si teraz rýchle prihrávali, ale aby sa snažili urobiť kľučku a potom  prihrali spoluhráčovi alebo niekde do voľného priestoru. Rozprávajte sa s deťmi o tom (a deti nech sami odpovedajú),  NIE kde by mali stáť, ale kam by mali nabehnúť, aby im mohol niekto prihrať.

 Pýtajte sa otázkami :  Odkiaľ sa strieľajú góly?  Deti: „ Spred bránky“. Kam preto musíme bežať – nabiehať keď je hráč s loptou na kraji ihriska? Budeme tam bežať všetci? Keď tam nepobežíme všetci, tak čo budú robiť ostatní?  „Niekto zostane vzadu“. A prečo? A kde vzadu? Až za polovičkou ihriska, alebo bližšie k súperovej bránke?  A prečo?  A kde bude stáť náš brankár?

Takéto otázky a rozhovory robíme pred zápasom, alebo pri sledovaní iného zápasu, alebo s hráčmi na lavičke, ktorí práve nehrajú a sledujú hru. Tam majú čas na pochopenie. To je pravý „koučing“= otváranie potenciálu, ktorý v deťoch je, ktorý v nich zatiaľ drieme. Samozrejme, že to nie je jednoduché, hlavne pre tých trénerov, ktorí posúvajú deti na ihrisku (svojimi pokynmi - pokrikmi) ako na špagátikoch.

Keď deti na všetky otázky odpovedajú, tak si to všetko aj uvedomujú. Skôr to pochopia chápavejší – myšlienkovo rýchlejší, ale ostatní sa potom od nich učia. Nikomu však nehovoríme: „Ty si obranca a ty stoj vzadu, ty si zase útočník tak ty stoj vpredu“.  Dôležité sú ich voľby a ich orientácie, ale tréner ich len usmerňuje a navádza otázkami nech sa učia sami. Je to dlhšia cesta, ale trvalejšia a pevnejšia, ktorá nerobí z detí figúrky, na ktoré tréner kričí.

Ešte k bráneniu – to je jednoduchšie, to sa naučia po čase „skoro úplne“ sami, ale útočiť je zložitejšie. Neučíme ich teda toľko brániť, aby sa na to nesústredili, ale učíme ich hlavne útočiť. Ale POZOR!!!  Stále dávame otázky: Čo urobíš, keď stratíš loptu? Môže loptu získať hráč ktorý spadol (= urobil šmýkačku)?  Koľko hráčov pobeží za loptou aby ju získali? Kde budú čakať ostatní? Postupne na to prichádzajú!!! 

Dôvod ??? Ten je jednoduchý.

O 10 rokov bude musieť byť hráč univerzálny (nakoniec už aj v súčasnosti). Teraz a pravdepodobne aj v budúcnosti bude najlepším variantom obrany vo veľkom futbale  pressing na súperovej polovici ihriska. Na tento spôsob potrebujeme útočníkov, ktorí budú vedieť brániť a technicky veľmi vyspelých obrancov, aby dokázali obísť hráča  a kombinovali pod tlakom.

Až deti takto pochopia štruktúru hry cca U8, tak by sme hráčov mali pomenovávať názvami : predný útočník a zadný útočník (bránia a útočia predsa všetci a my chceme podporovať najmä útok),  preto hlavné úlohy ako:  kam si kto má nabehnúť  -  ak chce aby mu brankár prihral; - alebo aby mu prihral hráč ktorý je s loptou na kraji ihriska.

Aj v hre sa to potom všetko zmení, ale určite im nebudeme hovoriť, aby  „dvaja zadní držali priestor vzadu“, - keď útočíme, alebo aby sa útočníci nevracali pri bránení.  LEBO – zase by sme búrali zápal a tvorivosť a deti by sa snažili plniť úlohy trénera. Pre deti to musí byť v prvom rade  hra = voľnosť

Čo sa týka brankárov = hráčov v bránke, tak všetky deti by sa mali naučiť chytať, hádzať, padať bez lopty aj s loptou a nebáť sa vystrelenej lopty – to sú celkom obyčajné schopnosti ktoré rozvíja napríklad vybíjaná.

Základná myšlienka je, že sa UČIA  HROU  a nie, že sa učia, aby mohli hrať. 

Nikoho nie je možné nútiť, aby si uvedené myšlienky osvojil a riadil sa nimi, ale je tam logika veci, ktorá vychádza z pedagogiky (škola hrou), ktorú kopíruje celý svet. Premýšľajme o tom. My to môžeme spolu zase o kúsok posunúť ak  budeme využívať túto pedagogickú zásadu. V tom bola, do určitej miery, už skôr sila slovenského (československého ) futbalu – mať hráčov, ktorí premýšľajú.   

Preto nechcime hru pretaktizovať od začiatku, teda pokiaľ ešte neovládame individuálne herné činnosti.